stretnutie s lunou.

tesne nad horou, týčila sa. dvojtretinová oranžová, ohnivá, levia luna. hladila výšiny kopcov, bozkávala konárom listy, dávala svetlo machu na kameňoch. 

nespútané vlčice z lesov s bujnými divožienkami z údoli tancovali na pšeničom poli pod hviezdami tanec luny. spievali hrdelné spievanky a vyli na oblohu posiatu rojom státisíceročných hviezd. ich hlasy bolo čuť až do miest za riekami. 

aj mne pobozkala líce, keď som ležala na posteli pod oknom. pozerali sme si do tvárí, odovzdávali sme si siahodlhé pohľady. tak silno rozosievala žiaru celému priestoru navôkol nej. dávala zemi mier, aspoň na chvíľu.

už dlho sme spolu neboli v spojení. dlho sme sa spolu nerozprávali. podobne dlho, ako keď dávno nie ste so starými priateľmi v kontakte a po čase si zas usadnete ku stolu a prerozprávate hodiny. aj my sme viedli spoločné mĺkve rozhovory. väčšinu si nepamätám, ale viem, že ma obohatili.

nakoniec mi pozrela do očí, pohladila mi vlasy a popriala mi dobrú noc. zašla za najbližšiu kovovú strechu susedného domu a dala dobrú noc aj ovciam na hornom poli. možnože bola ešte na návšteve u susedov, ale to ja už netuším. viem len, že mi priniesla pokojný spánok a sladké sny. 

prvýkrát neprikladám vlastnú fotografiu k textu. fotografia je stiahnutá a dostupná na internete. vystihovala však pocit, ktorý som v spojení s lunou ten večer mala. verím, že to bude pochopiteľné.