o koncoch.

ach, píšem to už piaty krát, akoby som stále nedokázala nájsť tie správne slová. lebo, ťažko sa mi o tom premýšľa a ešte ťažšie sa mi o tom píše. všetko má svoj koniec (asi až na asymptotu a vesmír), aspoň sa to tak hovorí. a tiež sa hovorí, že každý koniec znamená nový začiatok. asi preto, aby sme zostali pozitívni, to sa mi páči. za posledné obdobie sa toho v mojom živote veľa skončilo, no zároveň to so sebou pinieslo vôňu novoty do mojich dní. je to taký zvláštny bittersweet moment, ktorý doteraz nedokážem opísať slovami a ktorý doteraz tak úplne nechápem a neviem ho totálne uchopiť. je to však v poriadku, lebo som sa naučila, že množstvo vecí sa dozvieme až oveľa neskôr po tom, čo sa stanú - inak tomu nebude ani pri tejto skúsenosti. 

pred pár týždňami som dokončila svoje vysokoškolské štúdium na univerzite v Nitre (juchuuu!!). chcem vám vyrozprávať, čo mi táto päť ročná skúsenosť dala a za čím mi bude smutno najviac. bude to trochu dlhšie, tak si zoberte dobrú kávu alebo čaj a a prajem príjemné čítanie :) 

myslela som si, že päť rokov je nič, veď však aj na strednej sme štyri (niekto päť) rokov a tiež sme to zvládli. - no hej, lenže vtedy si nemala cez dvadsať rokov a o živote si nepremýšľala tak, ako dnes a veľa vecí ti uchádzalo (to neznamená, že aj dnes ti neuchádza, ale predsalen si už dospelá-aaaaaah!!). - čo vám budem hovoriť, na nič z toho som nebola nijakým spôsobom pripravená. do Nitry som sa rozhodla ísť, pretože som z nej mala dobrý pocit. nikdy predtým som v Nitre nebola a chcela som vyskúšať niečo nové a ideálne, aby to bolo spojené s umením - a bolo! preto som tam išla, kvôli pocitu, ktorý ma do Nitry ťahal; kvôli novým skúsenostiam, ktoré som chcela nadobudnúť; kvôli novej výzve v živote a kvôli tomu, aby som sa bližšie dostala k umeniu. išla som tam prakticky sama (ak nepočítam jednu priateľku, ktorá však išla na iný odbor a aj spoločnú izbu sme museli riešiť nejakú tú chvíľu). prvé mesiace som tam naozaj bola sama, aj napriek tomu, že som bola v celkom početnom kolektíve ľudí, ktorí boli naladení podobne ako ja. na veľa miest som chodila pešo, pretože v Nitre toho až tak veľa nie je a kratšími či dlhšími prechádzakmi sa v nej viete krásne a užitočne stratiť. takto som si našla obľúbené miesta, obchody, podniky; vedela som odkiaľ ide aký autobus; vedela som, kde a čo zoženiem; kam ísť za kúskom prírody a aj do školy som 90% času chodila pešo. bola to moja najobľúbenejšia voľnočasová aktivita v Nitre (ak nepočítam návštevy galérie a kávy v antikvariáte). určitú dobu som si žila ako taký flâneur, ktorý si užíva momenty a krásy m(i)est(a). vtedy som bola ešte veľmi aktívna na sociálnych sieťach, písala som blog a bola som dosť kreatívna v písaní. bola to ako taká osobná jar pre dušu zahlbujúcu sa do nového mesta, v ktorom bude niekoľko ďalších rokov žiť. 

potom sme si v triede niektorí dosť sadli a začali sme spoločne tráviť viac času - veľa sme debatovali o živote, o umení, o láskach; pili sme (občas lacnejšie, občas drahšie) víno a litre kávy; užívali sme si vysokoškolský život a bavili sme sa umením. vtedy som sa naozaj cítila ako študentka vysokej školy študujúca estetiku s podobne "divnými" ľuďmi ponorenými do oblastí umenia, s ktorými sa môžem o veciach otvorene pozhovárať. boli to krásne roky. korona to trochu pozastavila a niektorým naordinovala skorší koniec, a tak sme nakoniec v bakalárskom ročníku zostali posledné tri grácie. bolo to vtipné a zároveň to bolo absolútne magické - len my tri sme boli takmer neustále spolu a prechádzali sme si všetkým spoločne. 

potom prišlo ďalšie dôležité rozhodnutie, ktoré sme s mojou skvelou najlepšou parťáčkou nakoniec prijali a išli sme spoločne ďalej, už len vo dvojici. mám pocit, že tu sa začali diať tie najsprávnejšie veci, ktoré prichádzali úplne samé a ako sa hovorí, rovno do klína: dostala som prvý reálny job; začali sme robiť filmové stretnutia; fotila som viac ako kedykoľvek predtým; žila som kultúrou a umením; vyživovali ma všetky možné akcie a podujatia; stretávala som nových ľudí a všetko, čo som robila, som robila naplno a s vášňou….až sme prišli do posledného ročníka, ktorý ma úplne ukľudnil a vrátil niekam - nie úplne späť, ale predsa len trošku spiatky (jeden krok vpred, dva vzad). 

ocitli sme sa v poslednom ročníku, ktorý bol pre mňa naozaj tichým obdobím. nedialo sa toho toľko a môj zápal išiel trochu do úzadia. do života mi prišiel môj M. a život sa trošku zmenil. zrazu som akoby viac pracovala ako žila (s) umením a veci sa dali do pohybu trošku iným smerom, až sme nakoniec prišli až sem - do dneška. celé to(to) obdobie mi príde veľmi tiché a pomalé, miestami až vlečúce sa ako hodiny, keď čakáte u doktora. no na druhej strane to všetko prešlo tak rýchlo, až som si to nestihla uvedomiť - poznáte to? zrazu sme o rok starší a ani nevieme ako, ale zároveň to trváááááááá…. až príde ten bod, kedy sa to skončí - a vtedy sa mi svet zastavil, keď to oficiálne skončilo. v ten deň (v deň štátnic a obhajoby), akoby sa svet zastavil. nič iné nebolo podstatné; nikto iný nebol doležitejší ako ja a tí, ktorí tam so mnou boli. veci zároveň dávali a nedávali význam; všetko bolo rýchle a zároveň pomalé; niečo (a zároveň všetko) sa zmenilo, ale rovnako sa nezmenilo nič. v ten večer som bola tak unavená ako nikdy predtým, akoby to všetko za tie týždne na mňa doľahlo a ja som si konečne mohla pospať do 11tej bez výčitiek. toto jemné, ale zvláštne ticho tak trochu pretrváva. 

majú byť konce takto tiché? je to len ticho pred búrkou? čo toto ticho znamená? možno odpovede na tieto otázky sú oveľa menej kľúčové ako to, ako ich v konečnom dôsledku prijmem(e). niekto raz povedal, že si netreba užívať len to dobré a skvelé a ružové, čo sa nám v živote deje, ale aj to, čo nie je tak krásne a ligotavé. nie je to o tom, ako nakladáme s tými pozitívami, ale ako nakladáme s negatívami. nechcem tvrdiť, že toto obdobie pokladám za negatívne, práve naopak - som ním očarená a (ne)trpezlivo čakám, čo mi prinesie a čo ma opäť naučí, pretože po takýchto "tichých" obdobiach som vždy obdržala nejakú múdrosť, s ktorou sa dalo potom krásne pracovať. verím v to, že toto bude podobné a že možno to ticho je práve pre niečo dobré. preto sa učím s ním pracovať a zaobchádzať. 

päť rokov štúdia mi dalo tak obrovské množstvo vecí, že ja vlastne ani sama neviem, čo všetko to vlastne je. vnímam to celé ako taký malý paradox, že v podstate nedokážem opísať, čo všetko mi to (okrem vedomostí) dalo. viem však, že mi do života prinieslo nových skvelých ľudí plných života a vášne pre ich smer; zároveň mi to vyčistilo a zanechalo tých, ktorí sú pre mňa dôležití. spoznala som seba - či už skrz práce na sebe vykonanej, disciplíny, prekážok, nových výziev a skúšok, ale najmä som sa našla v umení, našla som svoje smerovanie, spočinula som v oblasti, ktorú chcem naďalej rozvíjať do skutočnosti (foto, film a popkultúra, aby som bola presná). otvorili sa mi možnosti sveta - nie len v kariérnej oblasti, ale najmä v tej ľudskej, pretože vidieť tak ohromnú rôznorodosť v tak rozmanitých oblastiach ma naučilo byť oveľa tolerantnejšou, otvorenejšou a prímajúcejšou inakosť ešte viac ako predtým. rozhľad nadobudnutý za týchto päť naozaj nádherných rokov je pre mňa niečo tak vzácne, čo mi nikdy nik nevezme. často som sa divila, keď som bola mladšia, že prečo sa stále o vzdelaní a skúsenostiach hovorí tak kvetnato, no pochopila som, že to, čo sa naučíme a zažijeme si na vlastnej koži, to nám nikdy nik nezoberie a neochudobní nás o to. naučilo ma to, že moje skúsenosti a vedomosti či znalosti sú tým, čím som "bohatá" (samozrejme, okrem ľudí, ktorými sa denne obklopujem a láskou). vedieť, vidieť (očami neviditeľné) a mať zápal pre niečo je pre mňa tak veľmi vzácne, že si to veľmi rada uschovám a veľmi rada sa o to aj podelím. je množstvo vecí, ktoré mi celých týchto päť rokov (nielen štúdium) dalo, no keby som ich mala vypisovať, sedeli by sme tu spoločne do zajtra. preto by som to len rada zhrnula do poslednej vety (možno súvetia): 

aj keď je päť rokov možno príliš krátka doba, dokážeme v nej zistiť kým sme, kam smerujeme a čo je pre nás naozaj dôležité a všetky pozitívne či menej pozitívne prívlastky sú len doplnkami do skladačky, ktorú možno nazývať život (?). 

milý čitateľ / milá čiteteľka, ak si to dočítal/a až sem, tak ti veľmi pekne ďakujem - nie len za prečítanie, ale aj za to, že si tu pri mne počas tých piatich rokov bol/bola. nikam nejdem, nelúčim sa, haha, len tak pomyselne vytváram jemnú, pavučinovú linku medzi týmto obdobím a ideme na nové dobrodružstvá. a nakoniec cliche vetička: otáča sa list a začína sa nová kapitola. tak poďme na to 🤍 

A.