končí sa zimné obdobie, blíži sa jar.
prechádzam sa prírodou, idem tam,
na miesta, na ktorých som dlho nebola.

kráčam na moje obľúbené lúky pod hoľami,
do lesov nad lúkami,
po tých najzablatenejších mäkko-tvrdých chodníkoch odchádzajúcej zimy. 

koniec zimy nie je taký krásny, vlastne nie je vôbec krásny
- je špinavý, zablatený, fádny,
plný suchých hnedých haluzí a vlhkej šedo-hnedej zeme.
okolie je ešte stále pochmúrne, nesmelé,
stromy sú skleslé a smutné.
nie je to pekné, ani krásne, ani nádherné,
ale má to svoje čaro. má to nádych konca predznamenávajúceho začiatok. má to nádej.
silný, ešte stále studený vietor šepká nové,
krajšie, rozkvitnutejšie lúky, ktoré
sľubujú úrodu. rozfúkava mračná a vytvára priestor pre nový začiatok, pre nový život, pre jar.
som zvedavá, čo jar prinesie, aký dar,
aké semienka zaseje, kam ma posunie. už teraz viem, že to bude svetlejšie a
teplejšie
a aj keby to bolo viac aprílové,
tak si to užijem rovnako ako zimu a jej dramatický odchod. 

nečakám nič extra poetické ako oranžové
západy, to je úloha augusta a jesene.
čakám len precítené objatia zelene
a rozkvitnuté stromy a kvety nádeje
a sily, potrebnej na prekonanie toho, čo sa práve deje.

A.