teoréma (všeobecne platné poučenie).

svet sa na pár chvíľ zastavil. hory sa stratili v dažďových oblakoch a večer nebolo treba polievať záhradu. pod malou strieškou pred hlavným vchodom som si opäť všimla to ticho, ktoré nastane, keď začne pršať. nemyslím tým zvuk ticha, ale skôr pocit. všetko sa spomalí, ľudia aj zvieratá sa schovajú, dážď všetko zmyje, príroda sa uvoľní. a potom môžeme všetci znovu ľahšie dýchať. potom sa aj ľahšie ide ďalej, keď sa príroda očistí. potom si opäť viac vážime, že svieti slnko. búrky sú zázračné. očistia telo aj dušu a prinesú vánok nádeje. premyjú zákutia, doposiaľ nepoznané, vylejú špinu zo starých zabudnutých priestorov. prinútia nás utíšiť sa, analyzovať. vidíme, kam zateká a dokážeme rozlúštiť prečo. postavíme pod pretekajúcu vodu na povale vedro, vytiahneme dáždnik, tancujeme v daždi alebo si spravíme šalviový čaj, vraj čerstvý je lepší ako sušený, sadneme si do mäkkých kresiel a rozdáme si karty.
pri výletoch v prírode, mimo komfortu vlastného domova, kde všetko poznám aj poslepiačky, mimo svietiacich obrazoviek a v plnosti prítomných okamihov, sa zakaždým niečo nové o sebe naučím. už dávno viem, že sa učíme celý život, rovnako ako viem, že príroda mi dáva nekonečne veľa príležitostí na to sa neustále spoznávať. aj napriek tomu ma to opäť prekvapilo. 

stáť na skale niekoľkometrov nad zemou,
nijak neuviazaná,
držiac sa len za železné lano
a prekonať neutíchajúci hlas v hlave, ktorý mi hovorí, že keď urobím jeden zlý krok, spadnem.
počúvať telo,
ovládnuť myseľ,
prekročiť prázdny priestor
a udržať sa.
nebáť sa.
hlavne sa nepozerať dolu!
a potom to príde. tak ako včerajší dážď očistil môj vonkajšok, tak dnešný plač prečistil vnútorný strach. obmyl niektoré nánosy špiny v podvedomí, zarastené dôvodmi na zaháľačstvo. ukázal na slabé miesta dovtedy ukryté pod vlastnými príčinami samotného vzniku. naservíroval číro-číre úzkosti, o ktorých som nemala znalosti a vniesol do nich úľavu. nastal úsmev a vďačnosť za príležitosť, za prekonanie. malý moment väčšieho seba-pochopenia.
a potom som mohla ľahšie dýchať. potom sa mi aj ľahšie išlo ďalej. potom som si opäť viac vážila, že mám pod nohami pevnú zem. potom bol svet okolo zelenší, obloha viac modrá a moje ja o niečo múdrejšie.
ja som zvíťazila nad svojou hlavou a moje telo mi dalo silu na to, aby som to dokázala. naše telá vedia viac, ako si myslíme, to len naša hlava nám dáva stopky, ktoré sme si do nej nahromadili, aby nás ochránili. ale, čo ak nás klame? čo ak to, čo nám hovorí nie je pravda a desy v nás nie sú naozaj naše? výtvory zo zmesi všetkého, čo sme videli, počuli, zažili. neopodstatnene zatiahnutá ručná brzda bez chcenia ju odbrzdiť.a potom príde (ten) jeden krok a …

A.