9/9
mrákoty nás rýchlo pohltia. pod ich ťažobnou nadvládou niekedy rýchlo zabudnem(e) na vzhľadnosť a prostotu okamihov života.
zatemnia myšlienky,
oklieštia videnie,
otupia zmysly.
tak zvláštne tmavo vo vnútri nás
šteklivo exaltujú.
prinútia myseľ dookola premýšľať iba nad tým nepatrným zrnkom černe rozrastajúcej sa a prenikajúcej pomedzi svalové tkanivá, krvavé tepny až do žalúdka. zastavia sa v hrudi a chcú pomaly, pomaličky vyliezť ako larvy z rozkladajúceho sa mäsa, aby bolesť prechádzala každým jedným kúskom fyzického tela i nehmotnej duše.
temnosť prehlušuje belosť nekonečnosti krištáľových polí
- výsledok otroctva nespoznaného pravého ja.
spadla som tam tiež.
spadnem tam ešte niekoľko ráz,
pokým budem musieť niečo vyrozumieť z týchto situácií,
pokým budem stále slepo nazerať do ponurosti,
pokým sa nepostavím sama pred seba.
vyšplhala som sa po klzkých ostnatých stenách, ako Orfeus vychádzajúci z podsvetia. našťastie som nespravila tú istú chybu. na svetle sveta som musela prijať prostú pravdu, zvliecť sa do naha a prijať milosť.
transformácia prebehla (predbežne) úspešne.
neuchopiteľné pochopiteľno celej existencie svojho ja vo všehomíre.
niekde nad tým všetkým,
niekde nad oblakmi na zemi,
niekde vo vákuuovom vzduchu,
niekde v ceste prebiehajúcich myšlienok po tele,
po tebe,
v sebe,
na tele
pokrytom molekulami dúhových pixelov svetielkujúcich na oblohe.
niekde medzi tým všetkým.
niekde v tom všetkom,
niekde v ničom.